Zaujímavosti, vzácne živočíchy

Rak riečny (Astacus astacus) bol kedysi bežným druhom žijúcim v rieke Morave. Populácia tohto tvora vyžadujúceho pre svoj život čistú vodu však bola do značnej miery zdecimovaná znečisťovaním vody v rieke. Jeho prežívaniu v Morave nepomohla ani nákaza zvaná račí mor. Pôvodné stanovištia raka riečneho dnes obsadzujú odolnejšie americké druhy rakov, ktoré sú súčasne i prenášačmi račieho moru.


Vážky (Odonata) sú veľmi starobylou skupinou hmyzu. Ich životný cyklus je spätý s vodným prostredím, nakoľko vývoj larvy prebieha vo vode. Odvodňovaním rozsiahlych území tak vážky prichádzajú o svoje životné prostredie. Vážky sú dravé živočíchy, z pohľadu človeka tak majú význam ako prirodzené likvidátory veľkého množstva dotieravého hmyzu (komáre a ich larvy, muchy, vošky...). Sú významnými bioindikátormi, teda indikujú kvalitu životného prostredia. Na území Suchohradu a okolia sa vyskytujú bežné druhy vážok ako vážka obyčajná, šidlo obrovské či šidlo modré. Potvrdenie výskytu vzácnejších druhov úzko súvisí so záujmom výskumníkov o tú ktorú lokalitu.


Roháč obyčajný (Lucanus cervus) je jeden z našich najväčších chrobákov, dosahuje veľkosť až 75 mm. Vykazuje zreteľný pohlavný dimorfizmus – kým u samičky sú hryzadlá bežnej veľkosti, samček má parohovité hryzadlá dlhé až 25 mm. Dospelé jedince lietajú v máji až júni, vyhľadávajú samičky a šťavu vytekajúcu z poranených stromov. Impozantné sú zápasy samcov o samičky s použitím hryzadiel, tieto zápasy pripomínajú zápasy jeleňov. Larvy roháča sa vyvíjajú v práchnivých stromoch, koreňoch i zhnitých pňoch najmä dubov, jeho výskyt je preto úzko viazaný na prítomnosť takýchto drevín v lesoch. Rozhrýzaním a konzumáciou odumretého dreva roháč napomáha urýchliť kolobeh organických látok v prírode. Je teda jedným z mnohých „lekárov lesa“.


Kunka červenobruchá (Bombina bombina) je napohľad nenápadná žabka s červeno škvrnitým bruchom. Toto sfarbenie slúži ako výstraha, kunka v prípade ohrozenia zaujíma obrannú pozíciu – zakloní hlavu, krk, predné i zadné končatiny dohora, čím odhalí červené škvrny a tak odradí predátora. Koža kunky obsahuje jed, ktorý môže spôsobiť podráždenie kože. V čase párenia samčeky vydávajú charakteristické zvuky a tak sa na močaristých územiach zjari ozýva ich príjemný melancholický spev. Kunky sú v čase párenia viazané na vodné plochy. Obľubujú najmä periodické plytké vody, ale i väčšie stojaté vody. Vysušovaním krajiny v minulosti došlo k ústupu populácie týchto žabiek aj v okolí Suchohradu. Po výdatných záplavách v posledných rokoch, ktoré mali za následok návrat vody vo forme mokradí na svoje historické miesta výskytu v lesoch, otvorenej krajine i na poliach, sa jarný koncert kuniek opäť stáva pravidlom.


Bocian biely (Ciconia ciconia) je v okolí Suchohradu relatívne početný, hoci o jeho hniezdení v tejto oblasti momentálne nie sú žiadne správy. Na vlhkých lúkach, mokradiach a poliach nachádza však dostatok potravy – žiab, rýb či hlodavcov, preto ho v okolí dediny môžeme vidieť pomerne často. Bocian biely na rozdiel od bociana čierneho vyžaduje dostatočne prehľadné nelesné priestranstvo s malou skupinkou stromov. Hniezda si stavia na stĺpoch, komínoch, hrebeňoch striech, ale aj na starých stromoch v blízkosti ľudských sídel. Jedno hniezdo slúži tomu istému páru niekoľko rokov. Posledné známe hniezdo bociana bieleho pri Suchohrade bolo umiestnené na starom strome pri Hlinci (Glinci) pri ceste ne Záhorskú Ves. Asi pred 10 rokmi však strom spadol a bocian si nové hniezdo na tejto lokalite nepostavil.

Bocian čierny (Ciconia nigra) je vzácnejším druhom. Zopár posledných rokov sa síce v okolí Suchohradu vyskytuje, no podobne ako u bociana bieleho, jedná sa o jedince zalietavajúce za potravou. O hniezdení bociana čierneho v suchohradskom chotári v súčasnosti nie sú žiadne údaje. Bocian čierny hniezdi v lesoch, pričom vyžaduje dostatočne rozsiahlu ochrannú zónu stromov okolo hniezda. Holoruby a nešetrné zásahy do lesného prostredia spôsobujú úbytok vhodných stanovíšť pre hniezdenie tohto krásneho vtáka. Najbližšie známe hniezdiská bociana čierneho sú pri Jakubove a Vysokej pri Morave.


Hus divá (Anser anser) je predchodkyňou husí domácich. Tento krásny vták, známy svojou vernosťou partnerovi, je veľmi plachý. Ako v čase hniezdenia, tak i v zimnom období, sú husi veľmi citlivé na rušivé podnety v okolí, v čase poľovačiek sú pochopiteľne obzvlášť ostražité. V okolí Suchohradu je známych niekoľko lokalít hniezdenia husí. Alúvium Moravy je však významné najmä pre zimujúce husi, kedy sa k husi divej pripájajú i severské druhy - hus bieločelá a hus siatinná. Táto skutočnosť bola jedným z kritérií vzniku Chráneného vtáčieho územia Záhorské Pomoravie.


Labuť hrbozobá (Cygnus olor) je najväčším vodným vtákom. Elegantné biele labute vytvárajú páry na celý život. Stavajú si veľké hniezdo na ostrovčekoch alebo na brehu vodných plôch. Hniezdiace páry nájdeme aj v tesnej blízkosti ľudských obydlí, v Suchohrade žije párik labutí napríklad na Hlinci pri poľovníckej chate.


Myšiak lesný (Buteo buteo) je najpočetnejším dravcom na Slovensku. Tento stav však nemusí byť trvalý, nakoľko je stále považovaný za „škodnú“. No práve naopak, keďže najvýznamnejšiu zložku jeho potravy tvorí hraboš poľný a iné hlodavce, je výborným pomocníkom pre poľnohospodárov. V zime sa často živí i zdochlinami, čím zabezpečuje sanáciu prostredia. Myšiaky možno v zime vídať vo väčších skupinách na poliach, v chladnejších rokoch sa pridáva i myšiak severský (Buteo lagopus).


 


 

 

 


 


 

 

 


 


 

 

 


 


 

 

 

Bobor uprednostňuje miesta, kde sa kombinujú stojaté a tečúce vody. Na brehoch musí byť dostatok mäkkých drevín - vŕb, topoľov, jelší. Žije v kolóniách, páry zostávajú spolu celý život. Budujú si hate, priečne stavby cez tok, ktoré môžu dosahovať dĺžku až niekoľko sto metrov a výšku niekoľko metrov. Stavbu realizuje samička, samček prináša materiál – vetvy stromov, bahno, mačinu, kamene a štrk. Často budujú celé haťové stupne, ktoré oslabujú nápor vody a dovoľujú zaplavenie väčšieho územia. V hatiach sú štrbiny na prepúšťanie časti vody. Bobry stavajú tiež hrádze, ktorými zastavujú vodu, aby rozšírili a zvýšili hladinu. Hrádze na rozdiel od hatí dobre tesnia. Bobry sa živia takmer výlučne kôrou stromov, príležitostne aj trsťou, výhonkami lekna či trávou.

Po človeku je bobor jediným živým tvorom, ktorý pretvára svoje životné prostredie na svoj obraz. Je nositeľom regenerácie krajiny a zvyšovania jej ekologickej stability, napomáha samočistiacej schopnosti vodných tokov a ich brehov, bráni zarastaniu vodných plôch drevinami. Z lesohospodárskeho hľadiska je aktivita bobra ekonomicky nevýznamná. Prípadné ďalšie konflikty medzi človekom a bobrom sa dajú riešiť napríklad ochranou stromov proti ohryzu, vo vážnejších prípadoch odchytom a presídľovaním bobrích rodín.

V okolí Suchohradu sa bobor stáva bežným obyvateľom vodných plôch, stopy po jeho aktivite možno vidieť napríklad na ramenách či na Hlinci/Glinci.

Mgr.Zuzka Grujbárová, PhD.

 

Bobor vodný (Castor fiber) bol v minulosti pre vzácnu kožušinu, tuk a škody, ktoré spôsoboval, v celej Európe prenasledovaný. V bývalom Československu bol vyhubený, posledný exemplár pôvodnej populácie bol zaznamenaný v roku 1858 na Dunaji. V Rakúsku bola v roku 1972 znovuzaložená populácia bobra. Odtiaľ sa bobor začal postupne šíriť i k nám, kde začal obsadzovať vhodné lokality v povodí Moravy a Dunaja. Prvé bobrie stavby na Záhorí boli zaznamenané až v roku 1995.

 

Dulovnica väčšia (Neomys fodiens) je drobný hmyzožravec viazaný na vodné prostredie. Noru si buduje na brehu stojatých vôd, pričom jeden z jej východov smeruje priamo do vody. Dulovnica je výborný plavec. Na spodnej strane chodidiel, prstov i chvosta má dlhé brvy, ktoré zväčšujú ich plochu a pomáhajú tak pri veslovaní. Živí sa hmyzom, mäkkýšmi, žabkami, či drobnými rybkami.

 

Orliak morský (Haliaeetus albicilla) je s rozpätím krídel až 240 cm našim najväčším dravcom. Jeho potravou sú najmä ryby, ale i drobné cicavce či v zime zdochliny. Žije v blízkosti veľkých riek či vodných nádrží bohatých na ryby, v blízkosti musia byť staré lesy s veľkými stromami. Na vhodných stanovištiach v alúviu Moravy hniezdi, v oblasti Suchohradu sa však vyskytuje len ako migrant v hniezdnom aj mimohniezdnom období.

 

Haja červená (Milvus migrans) je krásny sťahovavý dravý vták, ktorý hniezdi na okraji lužných lesov. Okrem svojho vzhľadu nás upúta impozantnými svadobnými letmi, ktoré páry predvádzajú od konca marca. Trávenie dravcov ako škodnej i nešetrné lesohospodárske zásahy však viedli k výraznému poklesu populácie tohto vtáčieho druhu. V súčasnosti je jedným z najohrozenejších dravcov na Slovensku a ak sa situácia nezlepší, haja červená ako hniezdič zo Slovenska vymizne.
V okolí Suchohradu i priamo nad dedinou vídať niekoľko jedincov haje červenej preletovať, zrejme sa však jedná o hniezdičov z Rakúska.