Pamätihodnosti

KOSTOLY

4

Najhodnotnejšou historickou pamiatkou obce, ktorá sa žiaľ nezachovala, bol barokový kostol sv. Floriána, postavený v roku 1717 na obecnom cintoríne. Pre zlý technický stav bol kostol v roku 1912 úradne zatvorený.


Ešte v roku 1929 bola pri ňom drevená vežička so zvonom, ale keď sa začala rozpadávať, bola odstránená. Na mieste kde bol postavený kostol sv. Floriána bola podľa ústneho podania pôvodne kaplička, ktorú dal postaviť gróf Pálfi. Okolo kostola bol cintorín chránený čiastočne murovanou ohradou, ktorú dal zhotoviť v r. 1930 občan Jozef Grujbár. Pred vchodom do cintorína bol kríž s nápisom : Tento kríž dal postaviť ku cti Ježiša ako záloh k večnej sláve Ján a Rozália Grujbár 1877.
V archíve Pamiatkového úradu SR sa dočítame o úsilí rímsko-katolíckej cirkevnej obce a obecného úradu zachrániť starý kostol. Vtedajší Referát na ochranu pamiatok na Slovensku so sídlom v Bratislave sa snažil získať peniaze na opravu kostola od Krajinského úradu. Vybavenie žiadosti sa však pre nedostatok krajinských prostriedkov na obnovu pamiatok z roka na rok presúvalo. Keď uznesením zo dňa 11. apríla 1935 č.42.198/1935 pridelili obci sumu šesť tisíc korún, starý kostol bol už v dezolátnom stave, a tak Okresný úrad v Malackách nariadil výmerom č.9420/1935 jeho zbúranie. 

kost_stav

O stavbe nového kostola píše vo svojich spomienkach aj MUDr. Grujbár. Myšlienka na nový kostol stále trápila občanov, ale až v tridsiatych rokoch minulého storočia začali intenzívne prípravy na stavbu kostola. Občania iniciovali založenie Spolku sv. Jozefa a usporadúvali po celom kraji peňažné zbierky. Mal stáť na mieste starej školy, za ktorou bol Hnilík, kam stekala dažďová voda z veľkej časti dediny. Ten bol zasypaný štrkom z „pasínka“. Na takto upravenom mieste sa začalo v roku 1933 so stavbou kostola. Projekt kostola Ing.arch. Menzlovej je uložený v archíve Pamiatkového úradu SR v Bratislave. Mimoriadnou udalosťou bol „príchod zvonov“ v auguste 1935. Povoz so zvonmi bol slávnostne privítaný na začiatku dediny za účasti množstva občanov, mládeže v krojoch a i na koňoch a veľa hostí z okolia. Po vyzdvihnutí a zavesení nové zvony dlho vyzváňali, sprevádzané zvonením v Stillfriede, Mannersdorfe i v Uhorskej Vsi.

8

Nový rímsko-katolícky kostol bol dostavaný v roku 1935 a vysvätený 24.októbra 1935,na sviatok Krista Kráľa. Zo starého kostola bola prenesená freska Zvestovania a umiestnená po oboch stranách hlavného vchodu do nového kostola. Tieto práce uskutočnil Ateliér cirkevního umění Praha pod vedením architekta Jaroslava Majora. Premiestnený bol aj obraz z hlavného oltára, organ, sošky svätcov, socha Panny Márie s Ježiškom, barokové procesiové kríže a ďalšie sakrálne predmety. Na povale nového kostola boli uskladnené ešte ďalšie obrazy, žiaľ, dnes už nevieme zistiť aký osud ich stihol, jednoducho tam už nie sú ...

 

 

 

Mgr.Eva Gabrišková

KARLOV DVOR A PÁLFIOVCI

9

Suchohradský chotár popretkávaný meandrami Moravy, lužnými, borovicovými a agátovými lesmi s množstvom zveriny je skutočne veľmi pekný. Niet divu, že si ho gróf Karol Pálfi vybral za svoj poľovný revír, ktorý bol známy v celej župe.


V roku 1780 vybudoval za obcou majer, ktorý dodnes nesie jeho meno (Karolov dvor). Boli tu dve pekárne, pálenica, kováčska dielňa, koniarne, maštale, sýpky a pánske sídlo. Údajne tu bola aj kolkáreň a dievčenská škola.. V roku 1922 bol majetok grófa Pálfiho parcelovaný po prvý raz, v roku 1931 po druhý raz. Následkom týchto zmien boli niektoré stavebné objekty zničené, niektoré prestavané na iné účely.
 

palfy_erb

Z pôvodného majera zostali časti budov panského sídla, dobové pivnice a zamurovaná vstupná brána, ktorá smerovala k Malackám. Nad ňou je Pálfiovský erbový znak „jeleň“ a pod ním elipsovitá tabuľa s nápisom „Sibi et amicis con Carolus Pálffy MDCCLXXX. Od roku 1950 tu sídlilo novozaložené Jednotné roľnícke družstvo, neskôr, od roku1962 Štátny majetok. V súčasnom období majer opäť mení svoj vzhľad vďaka novým majiteľom, ktorí rekonštruujú pôvodné stavby a pribúdajú aj novostavby rodinných a víkendových domov
Karol Pálfi (1735 – 1816) získal v roku 1807 titul rakúskeho kniežaťa podmienený právom primogenitúry, teda iba pre prvorodeného syna v jednej generácii.

Mgr.Eva Gabrišková
 

HABÁNSKY DVOR

Pravdepodobne koncom 16.storočia alebo v prvej polovici 17.stor. sa v Suchohrade usadili habáni. Táto malá komunita žila v habánskom dvore, ktorý si postavili na vyvýšenom mieste neďaleko rieky Morava.
Do dvora sa vchádzalo bránou, oblúkovito sa klenúcou medzi dvomi domami. Na bráne bol umiestnený címer – džbán. Mali svoje hrnčiarske dielne a kováčsku dielňu. Podľa pôdorysu starej mapy sa možno domnievať, že v najväčšej budove boli dielne, miestnosť na nedeľné bohoslužby, prípadne učebne pre deti. V kronike je uvedené, že táto sekta novokrstencov prišla z Hannoveru. V mnohých domácnostiach v obci boli bežne hrnce na mlieko, asi 2 litrové, pálené z čiernej hliny, vysoké asi 30 cm, na hornom konci zúžené na ľahší zber smotany. Zo svetlohnedej hliny boli väčšie nádoby, asi 15 až 20 litrové, na úschovu masti, medu, atď. Tieto hrnce a nádoby si aj dnes vo viacerých domoch uchovávajú na pamiatku po svojich predkoch.


Habáni boli príslušníci radikálnej náboženskej sekty anabaptistov (novokrstencov). Sekta vznikla vo Švajčiarsku r.1524 (nespokojnosť s výsledkami reformácie).Neuznávali ani svetskú ani cirkevnú vrchnosť, všetok majetok pokladali za spoločný, odmietali vojenskú službu. Po porážke sedliackej vojny v Nemecku (1526) boli prenasledovaní. Na západné Slovensko prišli okolo roku 1545. Ich pôsobenie umožnila nekatolícka šľachta, ktorej odvádzali časť svojich výrobkov. Ďalšie skupiny habánov sa prisťahovali z Moravy po bitke na Bielej hore (1620). Habáni žili oddelene od ostatného obyvateľstva obce, v osobitných dvoroch. Mali vlastnú samosprávu na čele so služobníkom slova, ktorý bol volený z členov sekty a ktorému vo vedení dvora vypomáhali služobníci potreby. Habáni bývali spoločne v rozľahlých obytných domoch, krytých nehorľavou krytinou, zhotovenou zo slamy namáčanej v riedkej hline. Všetky výrobné prostriedky, suroviny i hotové výrobky patrili spoločenstvu. Určení správcovia zabezpečovali nákup surovín a starali sa aj o odbyt na trhoch a jarmokoch. Za prácu spoločenstvo poskytovalo svojim členom celé zaopatrenie, vrátane ubytovania, stravovania, odevu a zabezpečenie v starobe. Manželské dvojice mali pridelené izbičky. Deti zostávali u rodičov do poldruhého roku, potom boli vychovávané spoločne, v opatrovniach a školách priamo vo dvoroch. Ženy nosili dlhé tmavé sukne so zásterou, muži dlhé kabáty a klobúky. Hlavným zamestnaním habánov bola remeselná výroby rôzneho druhu. Vynikali v hrnčiarstve, kachliarstve, nožiarstve, ako stavitelia vodovodov, mlynov, aj ako vinohradníci.
Z habánskych remesiel je najznámejšia výroba fajanse. V druhej polovici 17.storočia, najmä po tureckom nájazde r. 1683 (mnohé habánske dvory boli vypálené), pre zlú finančnú situáciu spoločných pokladníc, začali hospodáriť individuálne a r. 1685 bolo zrušené spoločné hospodárenie vo všetkých dvoroch. Tým došlo k nedodržaniu vieroučných zásad a k vnútornému rozpadu. Ďalšie sťahovanie habánov do iných obcí urýchlilo ich jazykovú a kultúrnu asimiláciu (Encyklopédia Slovenska,II.zväzok, SAV,Bratislava, 1978).
Mgr.Eva Gabrišková

habansky_dvor

Habáni boli príslušníci radikálnej náboženskej sekty anabaptistov (novokrstencov). Sekta vznikla vo Švajčiarsku r.1524 (nespokojnosť s výsledkami reformácie).Neuznávali ani svetskú ani cirkevnú vrchnosť, všetok majetok pokladali za spoločný, odmietali vojenskú službu. Po porážke sedliackej vojny v Nemecku (1526) boli prenasledovaní. Na západné Slovensko prišli okolo roku 1545. Ich pôsobenie umožnila nekatolícka šľachta, ktorej odvádzali časť svojich výrobkov. Ďalšie skupiny habánov sa prisťahovali z Moravy po bitke na Bielej hore (1620). Habáni žili oddelene od ostatného obyvateľstva obce, v osobitných dvoroch. Mali vlastnú samosprávu na čele so služobníkom slova, ktorý bol volený z členov sekty a ktorému vo vedení dvora vypomáhali služobníci potreby. Habáni bývali spoločne v rozľahlých obytných domoch, krytých nehorľavou krytinou, zhotovenou zo slamy namáčanej v riedkej hline. Všetky výrobné prostriedky, suroviny i hotové výrobky patrili spoločenstvu. Určení správcovia zabezpečovali nákup surovín a starali sa aj o odbyt na trhoch a jarmokoch. Za prácu spoločenstvo poskytovalo svojim členom celé zaopatrenie, vrátane ubytovania, stravovania, odevu a zabezpečenie v starobe. Manželské dvojice mali pridelené izbičky. Deti zostávali u rodičov do poldruhého roku, potom boli vychovávané spoločne, v opatrovniach a školách priamo vo dvoroch. Ženy nosili dlhé tmavé sukne so zásterou, muži dlhé kabáty a klobúky. Hlavným zamestnaním habánov bola remeselná výroby rôzneho druhu. Vynikali v hrnčiarstve, kachliarstve, nožiarstve, ako stavitelia vodovodov, mlynov, aj ako vinohradníci.
Z habánskych remesiel je najznámejšia výroba fajanse. V druhej polovici 17.storočia, najmä po tureckom nájazde r. 1683 (mnohé habánske dvory boli vypálené), pre zlú finančnú situáciu spoločných pokladníc, začali hospodáriť individuálne a r. 1685 bolo zrušené spoločné hospodárenie vo všetkých dvoroch. Tým došlo k nedodržaniu vieroučných zásad a k vnútornému rozpadu. Ďalšie sťahovanie habánov do iných obcí urýchlilo ich jazykovú a kultúrnu asimiláciu (Encyklopédia Slovenska,II.zväzok, SAV,Bratislava, 1978).
Mgr.Eva Gabrišková

VODNÝ MLYN

mlyn_morava

Pamätihodnosťou už iba na fotografii a v spomienkach najstarších občanov je vodný mlyn na rieke Morava, ktorý v Suchohrade zhotovil stolár Jozef Voltemar v druhej polovici 19. stor. Mlyn bol postavený na dvoch člnoch, ktoré sa pred zimou vyťahovali na breh. Mlyn sa zachoval do rokov 1929 - 1930.

BUNKRE

horameno_bu

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, na čo vlastne slúžili alebo mali slúžiť tie zvláštne betónové objekty, ktoré sa nám tu vynorili po roku 1989? Sama som bola prekvapená množstvom ľudí, ktorí „ropíkmi“ doslova žijú – vedú diskusné fóra, zbierajú informácie, pátrajú, fotia... Tu Vám ponúkame aspoň tie základné informácie o týchto čudách pohraničia.
Betónové „bunkre“ boli súčasťou vojnového opevnenia bývalého Československa. Opevnenie pozostávalo z ťažkých a ľahkých objektov, ktoré boli stavané v líniách. Základnými prvkami obrannej línie ťažkého opevnenia boli pechotné zruby, využívajúce systém bočných, vzájomne sa prekrývajúcich palieb. V miestach, kde sa predpokladali hlavné smery útoku nepriateľa, sa budovali pevnosti, ktoré pozostávali spravidla z niekoľkých pechotných zrubov a ďalších prvkov, ako delostrelecký zrub, delostrelecká otočná výsuvná veža, mínometná veža, vchodový objekt a pod. Pevnostné objekty boli prepojené podzemím.
Opevnenie dopĺňali ľahké objekty, ktoré bránili pásmo za pechotnými zrubmi (záchytné pásmo). V ťažšie priechodnom teréne alebo na menej dôležitých smeroch útoku boli budované ako samostatná línia, niekde aj vo viacerých sledoch (hlavné obranné pásmo.
Ľahké opevnenie tvorili, až na niekoľko málo výnimiek, unifikované objekty pre 6 až 7 vojakov, vyzbrojené dvoma ľahkými alebo ťažkými guľometmi (ľahké opevnenie vz.37, radová obranná pevnosť – ROP, teda tzv. “ropíky”. Tieto objekty sa stavali vo viacerých modifikáciách (typy A až E). Išlo o originálnu čs. konštrukciu. Ich predchodcami boli ľahké objekty vz. 36, okopírované z Maginotovej línie. Celkovo bolo v ČSR postavených vyše 9600 objektov ľahkého opevnenia.
Ľahké opevnenie na Slovensku bolo stavané od roku 1937 na južnej hranici s Maďarskom v úseku od Štúrova až po hranice s Rumunskom. Na dôležitých úsekoch bolo opevnenie stavané v 2 sledoch. Po pripojení Rakúska k Nemecku bol ľahkými objektami súvisle opevnený dolný tok rieky Moravy v úseku Devín - Kúty. Okrem toho boli opevnené brody cez rieku. Celkovo bolo na Slovensku v rokoch 1937-1938 postavených cca 1800 objektov ľahkého opevnenia. Na území južného Slovenska, ktoré bolo za vojny pričlenené k Maďarsku, bolo opevnenie maďarskou armádou systematicky likvidované. Z tohto dôvodu sa objekty zachovali len na úsekoch, ktoré za vojny ostali na slovenskom území.


Z ľahkého opevnenia dnes nájdeme pomerne mnoho objektov na Záhorí (asi 150 ks). Tu sa opevnenie delilo na úseky Devín, Zohor, Jakubov, Gajary a Moravský Sv. Ján. Úseky väčšinou nie sú medzi sebou prepojené. Prvý zachovaný ropík sa nachádza medzi Devínom a Devínskou Novou Vsou. Odtiaľ sa ropíky tiahnu popri železničnej trati cez Devínske Jazero k Zohoru, odtiaľ popri ceste na Láb a Jakubov, od lesa Čongerská ku Gajarom. Od cesty Moravský Sv. Ján - Hohenau pokračujú okolo rybníkov až k hraniciam s ČR. Okrem tohto hlavného opevneného pásma boli opevnené brody cez rieku v uzáveroch Devínska Nová Ves, Marchegg, Vysoká pri Morave, Záhorská Ves, Suchohrad, Gajary, Prievoz a Moravský Sv. Ján. V týchto úsekoch sa nachádzajú zaujímavé objekty. Pod železničným mostom Marchegg - Devínska Nová Ves sa nachádza dvojposchodový štvorstrieľňový ropík, jediný v opevnení ČSR. V Suchohrade sa nachádzajú zvláštne dvojposchodové ropíky (spodné poschodie je nebojové). Súvisí to zrejme s tým, že objekty sú umiestnené v protizáplavových hrádzach. Spodné poschodie je prístupné otvorom v rohu ľavej streleckej miestnosti. Zaujímavé sú aj niektoré naklonené ropíky, podomleté povodňami. Takmer všetky ropíky v uzáveroch majú vstupné protipovodňové šachty. V uzávere Gajary sa nachádza aj LO vz.37 typ D s protipovodňovou šachtou, siahajúcou po stropnicu objektu.

 

Ropík typu A je najrozšírenejším objektom vzoru 37. Ide o dvojstrielnu pevnosť, jej hlavné zbrane pôsobili do bokov a boli chránené krycími ušami - v podstate predĺžením čelnej steny (odtiaľ aj nemecký názov Ohrstände - ušaté postavenie). Posádku tvorilo 7 osôb, obsluhujúcich dva ťažké alebo ľahké guľomety (plánovalo se aj využitie guľometnej pištole či protitankových pušiek).Plánované náklady na výstavbu jedného ropíku predstavovali 72 000,- Kč a to vrátane vnútorného vybavenia (ventilátor, periskopy, osvetlenie, náradie...), avšak bez zbraní a municie.
Ropíky v okolí Suchohradu:
VII. zbor, verzia 37
o č. 12 – typ A-220, dvojposchodový
o č.13. – typ A-160, inundačná šachta, nahnutý
o č.14. – typ A-120, dvojposch., v betón.hrádzi
o č.15 – typ A-120, dvojposch., odstránený

zdroj: www.pevnosti.szm.sk